MENIACI SA SVET

 

VÁLTOZÓ VILÁG | CHANGING WORLD | LE MONDE CHANGEANT | WELT IM UMBRUCH | СВЕТЪТ В ПРОМЯНА

 

 

 

   

 

 

 

 

 

 

1. Obdobie osídlenia vlasti a založenia uhorského štátu

 Historické stretnutie predkov dnešných Maďarov a Slovákov sa spája s obdobím osídľovania vlasti Maďarov. Čiže k udalosti, keď kmene Maďarov pod Árpádovým vedením vnikli do Karpatskej kotliny, a keď napokon po zdĺhavom putovaní sa tento priestor stal trvalým domovom maďarského národa, ktorý s ďalšími národmi vytváral jednu pospolitosť.

O Maďaroch ugorského pôvodu vieme, že ich pravlasť sa rozprestierala od Uralu na východ, v Západnej Sibíri. Ugrofínsky celok sa rozpadol okolo roku 2000 pred naším letopočtom migráciou finskej vetvy smerom na západ, tzv. oviugorov smerom na sever, kým predkovia Maďarov putovali južnejšie, a týmto rozdelením sa v podstate začal proces vytvárania samostatného národa Maďarov aj prechodu na kočovnícky spôsob chovu dobytka. Asi 300-400 rokov pred naším letopočtom Maďari dospeli do priestoru dnešnej Baškírie, až okolo 7-8. storočia zanechávajúc za sebou menšie skupiny, sa usadili v Levédii západne od Donu, kým začiatkom 9. storočia preložili svoje sídla do Atelkuzu (Etelköz). Počas svojho putovania prichádzali do styku s rôznymi tureckými, iránskymi, slovanskými národmi, ktoré na nich pôsobili značným jazykovým, etnickým, kultúrnym vplyvom. Svoj nový domov, Karpatskú kotlinu, osídlili okolo r. 895-896, unikajúc pred útokmi Pečenegov.

Predkovia Slovákov pravdepodobne boli slovanské kmene prichádzajúce z Baltika. Prvé slovanské kmene sa objavili v Karpatskej kotline na začiatku 5. storočia, a vytvorili tu pestré jazykové spoločenstvá. Jazykové a kultúrne oddeľovanie starých Slovanov sa zintenzívnilo v 5-6. storočí, dôsledkom rozptýlenia sídel. Tunajší Slovania v 7-8. storočí i napriek avarskému susedstvu a jeho záujmovej sfére prekonali značný hospodársky rozvoj: Staroslovania organizovaní v rodinách a kmeňoch prešli na obrábanie pôdy a s tým súvisiaci chov dobytka. Západné slovanské kmene, Slovieni vymaňujúci sa na prelome 8-9. storočia spod mocenského vplyvu Avarov, v krátkom čase vytvorili svoje nadkmeňové organizácie. Začalo sa spoločenské rozvrstvovanie; po zlúčení moravského a nitrianskeho slovanského kniežatstva vznikla Veľká Morava a v rámci jej centrálnych oblastí už možno registrovať určitý rano-feudálny vývin. Ríša až do konca pretrvávala v intenzívnom vzťahu závislostí na Franskej ríši. V období panovania Svätopluka (870-893) dôsledkom vojenských výbojov Veľká Morava po určitý čas nadobudla rozsah ríše, avšak dobytá oblasť za stálych franských a zároven hroziacich maďarských nájazdov "sa nedala kontrolovať a riadiť." Svatoplukovu ríšu zoslabovali aj vnútorné spory.

Niektorí slovenskí historici ešte aj dnes zastávajú názor, podľa ktorého pád Veľkej Moravy spôsobil vpád Maďarov do Karpatskej kotliny. Iní uznávajú, že Veľká Morava s prevahou Slovanov a vybudovaná Svätoplukom bola v pokročilom štádiu rozpadu ešte pred príchodom Maďarov.

Predkovia Slovákov, približne v dobe príchodu Maďarov, sa popri obrábaní pôdy a chove dobytka už v značnej miere zaoberali remeselnou výrobou. V ich radoch sa šírilo kresťanstvo a liturgia v slovanskom jazyku, v ktorej vytvorení a šírení mali počas niekoľko desaťročí po r. 863 značnú úlohu solúnski bratia Cyril a Metod.

Maďarské bojové družiny v Karpatskej kotline sa objavili prvýkrát v r. 862. Vtedy ju obsadili maďarské kmene. Maďarské bojové jednotky v podstate kočovníckym pastierskym spôsobom života v krátkej dobe obsadili rovinaté priestory tejto oblasti a týmto spôsobom vrazili klin medzi južných a severných Slovanov a potom postupne rozširovali svoje územia, zdolávajúc nepriateľské strediská odboja. Ich hlavným cieľom bolo ovládnuť hlavné administratívne uzly rozpadajúcej sa Veľkej Moravy, čo sa v podstate skončilo v 9. storočí.

Zoslabené postavenie Veľkej Moravy a víťazstvo Maďarov nad Bavormi r. 907 upevnilo ich pozíciu v tomto priestore a umožnilo im po desaťročia výpady smerom na západ, známe ako tzv. obdobie nájazdov.

Po smrti kniežaťa Árpáda (približne od r. 850-55 až do r. 907) náčelníci maďarských kmeňov vytvárali samostatné územné jednotky. Počas tohto obdobia osud slovanských hradísk a osád sa menil podľa toho, do akej miery ich Maďari osídľujúci vlasť zapájali do organizovaného štátneho útvaru. Je faktom, že od polovice dvadsiatych rokov 9. storočia Nitra a Morava ostávali najdôležitejšou bázou árpádovskeho rodu.

Existuje málo konkrétnych súdobých prameňov o tom, ako sa v tomto počiatočnom období vytváralo vzájomné spolunažívanie. Od príchodu do vlasti a do založenia štátu minulo približne sto rokov. Toto obdobie pre tunajšie národy nesporne znamenalo aj útrapy z pustošenia súvisiaceho s obsadzovaním oblastí "založeného na presile" Maďarov prichádzajúcich do novej vlasti. Zároveň však nechýbali ani miernejšie prostriedky napomáhajúce spolunažívanie. Zákonite muselo prevládnuť vedomie, že tunajšie národy budú navzájom odkázané na seba, že budúcnosť a možnosti ďalšej existencie treba vytvoriť a nájsť v podmienkach daných novou situáciou. Maďari osídľujúci vlasť dospeli k tomuto záveru postupne a po porážkach počas nájazdov dokázali zmeniť svoj dovtedajší spôsob života. V podstate sa to prejavilo v založení štátu a prijatí kresťanstva.

Miešanie sa ľudu počas celého storočia po príchode do vlasti, spolu s fransko-nemeckým susedstvom, byzantskými a rímsko-kresťanskými vplyvmi, prostredníctvom hospodárskych a kultúrnych dotykov, vzájomných kontaktov atď. poskytlo veľa skúseností a nové poznatky predovšetkým Maďarom, čo odráža obohacovanie a prehlbovanie pojmov v jazyku. Zároveň zmeny spolunažívania pre tunajších Slovanov a Slovienov umožnili, aj keď obmedzene, aby aj slovanské osídlenia zachovali svoju kontinuitu a možnosti na vlastné upevnenie, aby pretrvanie spolunažívajúcich nemaďarských národov – ako to uznávajú i slovenskí historici – sa v týchto oblastiach umožnilo aj historicky, aby rámec uhorského štátu „zabezpečil vonkajšie podmienky vytvorenia slovenského národa“. „Existencia uhorského štátu zabezpečila základné podmienky pre vytvorenie slovenského národa" – dočítame sa v jednom slovenskom historickom diele. Nemaďarské obyvateľstvo Uhorska spolu s Maďarmi prežilo historické peripetie vývinu uhorského štátu. V kritických situáciách (tatársky vpád, 150-ročná turecká nadvláda) Slováci boli vo výhodnejšom postavení než väčšinový národ, čo prispelo aj k ich národnému rozvoju.

Založenie štátu je predovšetkým zásluhou veľkokniežaťa Gejzu, ďalej jeho syna Štefana (997-1037), ktorý obdržal korunu darovanú pápežom a uskutočnil jednoznačnú štátnu politiku orientovanú na Rím. Štefan tvrdo skoncoval so svojimi kmeňovými protivníkmi, ktorí sa tvrdošijne pridržiavali starých tradícií. Ich majetky zhabal a pripojil ich ku kráľovským majetkom. Nerozpakoval sa aj násilím pokračovať v šírení kresťanstva, zorganizoval stolice, položil základy cirkevnej organizácie (arcibiskupstvo, biskupstvo). Požadoval toleranciu voči obyvateľom inej národnosti a preto – aj podľa slovenských náhľadov – jeho pamiatku zachovávalo s veľkou úctou i nemaďarské obyvateľstvo.

Budovanie uhorského štátu – ako sa usudzuje – sa zakladalo na viacerých modeloch. Opieralo sa o vlastný politický vývoj maďarského kmeňového zväzku, a popri franských a byzantských vzoroch v procese zakladania uhorského štátu využili aj skúsenosti Slovanov Karpatskej kotliny, vrátane početných administratívnych, štátnoorganizačných precedentov a skúseností nitrianskych Slovienov. Kontinuita slovienskych sídlisk v oblastiach natrvalo obsadených maďarskými kmeňmi – aj po ich príchode do vlasti v oblastiach s maďarskou väčšinou – ešte dlho pretrvávala, i keď s postupným vybudovaním štátnej organizácie a paralelne s vytváraním kráľovských stolíc sa zmenila aj bývalá štruktúra slovienskych osád. Zároveň viacero významných osád, spred príchodu Maďarov do vlasti ešte v 11. storočí i neskoršie si mohlo zachovať svoje centrálne funkcie a charakter (Trenčin, Nitra, Bratislava, Zemplín atď.).

 

 

 

Text is available under GFDL. Changing World Foundation, 2016

 

Flag Counter